MEMC Veľký Slavkov

SPRÁVA Zambia máj 2011

Kalungu 31.5.2011

Milí priatelia!

Nadišla opäť tá chvíľa, kedy mám možnosť podeliť sa s vami o to, čo práve prežívam!

S nástupom misionárskeho tréningu sa niektoré veci zmenili – hlavne môj voľný čas a príležitosť byť na internete, či pracovať na PC, sú dosť oklieštené.... Ale som vďačná za možnosti, ktoré tu stále mám.

Vďaka za všetku vašu podporu – každá správa, list, e-mail či pozdrav, je pre mňa posilou a potešením, každá modlitba je pre mňa veľkou podporou. Vďaka i za financie a darčeky, ktoré som za posledné obdobie od vás dostala! Veľmi si to vážim a ďakujem Bohu za vašu štedrosť a lásku!

Prvé týždne nášho tréningu sme strávili v triede. Učili sme sa o tom, čo to znamená byť Ježišovým učeníkom – misionárom. Sú tieto pojmy vôbec totožné? Pod učeníkom si väčšina z nás predstaví 12 apoštolov, a tým sa to pre nás končí. Pod slovom „misionár“ sa nám zrejme v mysli vybaví Matka Tereza, či zarastený dlhovlasý chlap, žijúci niekde v pralese s polonahými domorodcami. A to je tiež niečo, čo sa nás netýka... Niekto môže mať pocit, že byť misionárom je podobné, ako byť učiteľom, či inštalatérom – zamestnanie na určitú etapu života človeka, po skončení ktorej sa začne „normálny život“ (napr.: „Bola som tri roky misionárkou v krajine XY, ale teraz mám normálne zamestnanie doma.“)

Človek, ktorý prijal Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa, je s Ním vo vzťahu – je Jeho nasledovník (učeník). Byť Ježišovým učeníkom je celoživotný, nikdy nekončiaci stav, kedy je náš charakter formovaný a pretvarovaný na charakter Pána Ježiša. Spasenie je dar, ktorý sme zadarmo prijali. Zároveň sme však správcami tohto daru. Máme dve možnosti: nechať si ho úplne celý pre seba, alebo sa oň podeliť s ostatnými. Pavel, i Pán Ježiš hovoria o druhej možnosti ako o tej správnej. (Sk.4, 20: „Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ Mt.28, 18-20: „ Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“) A o tom je misia!

V Sk. 1, 8 sa píše o rôznom misijnom poli – k tomu nás Pán Boh špecificky povoláva a uschopňuje darmi, ktoré máme („... a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme.“ Napr. v mojom prípade to môže byt takto: Jeruzalem = moje rodisko – Batizovce, Judsko = širšie okolie – okr. Poprad, Samária = okolité krajiny – ČR, Poľsko, Ukrajina, atd., posledné končiny zeme = POSLEDNÉ končiny Zeme... :-) ) Verím, že každý znovuzrodený kresťan – nasledovník Ježiša – je automaticky misionár. Nie je to zamestnanie, je to stav. Buď sme v tom verní, poslúchame „veľké povolanie“, alebo ho jednoducho odignorujeme... Misijné pole každého je rôzne. Nie každý je pre Afriku – kto by potom šiel do Ázie? Kto by ostal na Slovensku? Nie každý je pre prácu s deťmi – kto by potom slúžil medzi dôchodcami? Nie každý je kazateľ – kto by slúžil pracou na poli, či v dielni? Atď., atď.

Akým správcom evanjelia – dobrej správy – si TY? (na mieste a medzi ľuďmi, s ktorými žiješ)

Počas druhého týždňa sme sa venovali rozdielom v jednotlivých kultúrach. Ktorá je ta najlepšia? :-) My sme tu zoskupení z deviatich rôznych krajín sveta – verte mi, rozdielov sa nájde až – až! To, čo je v jednej krajine považované za slušnosť, môže byť v inej pokladané za prejav drzosti či pohŕdania. Bolo pre mňa zaujímavé učiť sa o rozdieloch v zdravení sa, prejavovaní úcty, stolovaní, obliekaní... Ľudia majú rôzne zvyky a tradície – inak stavajú domy, inak sa obliekajú, inak organizujú svadby či pohreby.

Praktickou ukážkou bol „indický týždeň“ – trikrát denne sme jedli ryžu na všakovaké spôsoby (hlavne veľmi korenisté), občas podávané s larvami motýľov ako prílohou, či na banánových listoch namiesto taniera. Naučila som sa jest v tureckom sede na zemi, bez použitia príbora – len rukou! Naozaj, nezabudnuteľná skúsenosť!

Tretí týždeň sme sa rozdelili na tri skupiny - na rôzne misijné výjazdy. Naša skupina strávila osem dni v Tanzánii, v meste Mbeya. Na začiatku sme nemali žiadny konkrétny plán, len jednu kontaktnú osobu. „Mama Kissa“ nás privítala vo svojom dome, ktorý sa na tento čas stal i našim domovom. Keď si človek uvedomí, že otvorila svoju domácnosť, ale hlavne svoje srdce, ôsmim úplne cudzím ľudom, varila pre nich, chystala vodu na kúpanie, sama spala na matraci na zemi... Neuveriteľné, nepochopiteľné... Pre nás to bol dôkaz toho, ako sa Boh stará (o nás) a ako si používa ľudí, ktorí sú Mu poslušní a ktorí sa Ním chcú dať použiť v službe iným (mama Kissa). Hneď na druhý deň po našom príchode, v nedeľu, sme navštívili tzv. moravsky zbor (Moravian church). Tu sme sa zoznámili s pastorom, ktorého oslovila naša skupina, naše tréningové centrum FCE, ale hlavne celková vízia misie (povolanie pre každého, nielen pre belochov).

V ten nedeľný večer sme sa modlili, nech nám Boh ukáže, čo je počas tohto týždňa v Mbeyi našou úlohou. Cez konkrétne pasáže z Biblie, ktoré každý individuálne v ten deň študoval, sa nám ukázal skoro jasný obraz – každý z nás mal akoby jednu časť puzzle skladačky, a keď sme ich dali dokopy, prekvapujúco do seba zapadli.

Pán Boh nám predivne otvoril dvere a my sme mali možnosť poslúžiť svojim svedectvom a predstaviť ideu a hlavne potrebu misie: na mládežníckom stretnutí, na kresťanskom medzi-denominačnom seminári, v ďalších zboroch v Mbeyi, na kresťanskej vysokej škole, či dokonca v priamom prenose v rádiu!

Modlili sme sa za mesto počas našich pochôdzok, zastavovali sme pri kľúčových miestach (nemocnica, školy, policajná stanica, autobusová stanica, tržnica, kostoly) a modlili sa za tieto špecifické miesta a ich ľudí. V rámci prímluvných modlitieb za mesto sme vyliezli na blízky vrch (4 -hodinový turisticky výstup, so všetkým potrebným vybavením na prenocovanie – stany, spacáky, strava...). Mesto ležalo priamo pod nami a zdalo sa také malé... ale zároveň obrovské... Bol to pre nás veľmi vzácny čas stíšenia sa pred Bohom, vyprosovania Jeho milosti pre ľudí v meste.

Adrenalínový zážitok sme mali pár dní na to na krátkom výlete cca 200 km od Mbeyi. Vybrali sme sa obdivovať prírodne krásy – tzv. „Boží most“ a podzemnú rieku „Vriaci kotol“. Mali sme však len hmlistú predstavu o tom, ako sa k nim dostať. Na vlečke nákladného auta sme sa viezli banánovníkovými plantážami hlbšie a hlbšie do tanzánskeho „pralesa“. Obydlí postupne ubúdalo, slnko pomaly zapadalo...Prírodne pamiatky sme síce nakoniec objavili, pokochali sa a odfotili, ale keď sme sa potom, unavení a hladní dostali do najbližšej dediny... situácia sa skomplikovala. Nebola to totiž žiadna dedina, ale vojenská základňa tanzánskej armády (!). Vážne... Trocha mi to pripomínalo scény z môjho obľúbeného seriálu MASH, len s tým rozdielom, že mi veľmi nebolo do smiechu. Bol totiž piatok večer a piatok večer v Tanzánii vyzerá podobne ako piatok večer u nás – „s kamarátmi pri poháriku“. Od samého začiatku som mala nepríjemný pocit, základňa bola veľká, vojakov tam bolo aspoň 200, ale bezpečne som sa tam necítila.

Dali sa nám teda najesť, ale stany rozložiť nám nedovolili (čo ma na jednej strane aj potešilo). Pre nás to znamenalo návrat cez banánovníkovú džungľu späť do dediny. Putovali sme potme, naložení s batohmi viac ako hodinu, kým sme narazili na prvé obydlia. Sadli sme si zmordovaní do priekopy ku ceste a modlili sa o bezpečný nocľah.... niekde... u niekoho... Okrem krčmy bolo v tom čase otvorene ešte malé krajčírstvo. Pani sa ponúkla, že nám pomôže. Spolu s manželom sa boli opýtať na blízkej fare, ale pánovi farárovi sa zdala naša výprava podozrivá, nedovolil nám u nich prespať (ale aspoň že nám dovolil použiť latrínu za domom...). Ostali nám teda dve možnosti – rozložiť si stany za školou na futbalovom ihrisku, alebo ostať v krajčírskej dielničke (rozmery: cca 3x4m). Druhá možnosť sa nám zdala bezpečnejšia. Ako sme boli, tak sme ľahli a v momente zaspali (nikdy v živote som nešla spať taká zmordovaná a ufúľaná). O 3:30 nás zobudili vojaci, ktorí nacvičovali... neviem čo, ale kričali, dupali, pokrikovali... v prvých minútach som mala pocit, že nastal vojensky prevrat.

Ráno nám teta krajčírka doniesla vedro vody na umytie (aspoň tvar a zuby :-) ) a chlieb a čaj na raňajky! Pán Boh sa opäť predivne postaral!

Do Kalungu sme dorazili unavení, uchodení, ale plní zážitkov a šťastní z toho, že sme mali možnosť zažiť Boha iným spôsobom ako doteraz. Cez tieto (a rôzne iné) skúsenosti aj moja viera a dôvera v Neho podrástla! Zároveň sa utužili i vzťahy medzi nami v skupine.

Osobne ma najviac zasiahla starostlivosť obyčajných ľudí, ktorí sa o nás starali – často nám dali nielen to najlepšie, ale dokonca všetko čo mali, a to bez toho, aby niečo čakali späť.

Pán Boh ma tiež naučil trpezlivosti (so mnou, s ostatnými), pokore (kráčanie tmou, v žabkách, s prázdnym bruchom a viac ako 20 kg na chrbte, bez určitého cieľa), odvahe MU naplno veriť.

Videli sme krásy Tanzánie, nadviazali nové vzťahy s bratmi a sestrami vo viere.

Verím, že aj cez našu krátku službu v Mbeyi otvorí Boh srdcia kresťanov pre misiu, ale i pre potrebu aktívneho nasledovania Krista vo svojom osobnom živote.

Tento týždeň trávime opäť v triede a učíme sa o tom, ako byť misionárom v cudzom národe bez toho, žeby sme chceli tento národ pretvoriť na svoj obraz (čo bolo v minulosti jeden z najväčších omylov misionárov z Európy či Ameriky). Život s Pánom Ježišom samozrejme prináša zmenu do životov jednotlivcov, ako i celej spoločnosti. Pod vplyvom Písma a poznaní Pravdy sa niektoré zvyky a tradície v danej kultúre menia (napr. uctievanie démonov). Našou úlohou však nie je národy kolonizovať, ale priniesť im Slobodu, ktorú ponúka Pán Ježiš.

Na budúci týždeň nás opäť čaká misijný výjazd v menšej skupine. Tentokrát to bude trvať dlhšie (predpokladám 3-4 týždne). Moja skupina sa bude pohybovať po Zambii (ticho závidím tým, čo idú do Zimbabwe, Mozambiku, či Malawi... ale ako povedal jeden z našich koordinátorov – my tu nie sme na turistickom výlete :-) ach...! ale aj tak! :-) ) – v oblasti okolo Masaiti. Prosím, modlite sa za našu skupinu, za našu bezpečnosť (hlavne počas cestovania) a schopnosť vnímať vedenie Ducha Svätého. Za odvahu a múdrosť svedčiť, za dobré vzťahy v skupine, za dobrý zdravotný stav všetkých členov. Modlite sa za ľudí, ktorých stretneme, s ktorými sa budeme rozprávať, nech Pán Boh otvára ich srdcia a hovorí do ich životov! Ďakujem.

Do Kalungu sa teda vrátime až niekedy koncom júna... začiatkom júla... no, veď potom sa opäť ozvem!

S láskou vaša, Zuzka

P.S.: Pikoška ku „Moravian Church“ (moravská cirkev) v Tanzánii (čo som sa tam dozvedela a čo mi vyrazilo dych!).

V čase protireformácie vo vtedajšom Československu bola skupina kresťanov – protestantov – nútená utiecť do exilu do Nemecka. Tam utvorili svoje spoločenstvo – moravskú cirkev. Žili takým trocha oddeleným životom od bežných ľudí – vo svojej komunite. Okrem iného udržiavali modlitebnú reťaz – tzv. 24-ky (Deň a noc nepretržitých modlitieb, kedy sa ľudia striedali vždy po hodine. Symbolom bol oheň, ktorý udržiavali počas toho času horieť). My, v našom batizovskom zbore sme takéto 24-ky mali myslím 3 dni vkuse... Moravsky zbor v Nemecku ich mal (a teraz sa držte!) 130 rokov!!! Neprestajne, z generácie na generáciu, horel oheň a ľudia sa modlili, deň a noc.... volali k Bohu... To ma úplne položilo... Ale to nie je všetko! V tomto období mal tento zbor aj najviac misionárov vysielaných na zahraničnú misiu (v porovnaní s katolíkmi a luteránmi). A niektorí misionári zavítali až do.... TANZÁNIE! (To bola totiž na začiatku nemecká kolónia, potom ju prevzali Briti.) Odtiaľ potom prešli aj do Malawi. Tak vznikla Moravská cirkev, ktorá je v súčasnosti v Tanzánii majoritnou cirkvou (po nej sú najpočetnejší katolíci). Neviem, čo sa stalo s moravským zborom potom neskôr v Nemecku, ako to ďalej prebiehalo s misionármi, ale toto je fakt :-)

Tak som bola taká trochu (viac) hrdá na nás – Čechoslovákov! A zároveň smutná... Ako je možné, že z ČR prinášali v minulosti kresťania evanjelium až do ďalekej Afriky, keď v súčasnosti je ČR druhou najateistickejšou krajinou EU??? (prvou je Francúzsko) Čo sa s nimi (s nami) za tých par desaťročí stalo? Možno je čas, aby Tanzánia vyslala nejakých misionárov späť k nám – „vrátiť“, čo ich predkovia prijali...

A ako je to so SR a misionármi? Máme niekde, nejakých...? + Čo hovorí história o slovenských misionároch v zahraničí? Veľmi by ma to zaujímalo, ak máte nejaké informácie, dajte mi prosím vedieť!

Poznámka od Michala:

Pred časom som čítal knihu o kniežati Zinzendorfovi, ktorý poskytol Moravanom azyl. Veľmi zaujímavé čítanie. Píše sa tam aj o tejto africkej misii a princípoch tejto misie.

Na webe som našiel pár informácii o spolu v Čechách zameranom na moravských bratov