MEMC Veľký Slavkov

SPRÁVA Zambia apríl 2011

Kalungu 25.4.2011

Hosťujúca rodinka (v článku viacej)

Milí priatelia!

Ďalšia etapa môjho pobytu v Afrike je ukončená! Minulý týždeň sa skončila moja práca na farme a dnešným dňom som začala tzv. „Mission Training“ (misionársky tréning). Ten potrvá do konca septembra a bude popretkávaný teóriou v triede i praxou v teréne. V skupine sme skutočne bohatý mix rôznych ľudí z rôznych krajín – svoje zastúpenie okrem Zambie tam má: Zimbabwe, Malawi, JAR, Kanada, Nemecko, Austrália, India a, samozrejme, SLOVENSKO :-) Dnešný deň bol len taký orientačný (pre tých, ktorí sú v Kalungu noví), spoznávací...

Vrátim sa však k uplynulým týždňom.

 Po daždi sa dvor zmenil na bahnisko

Pred troma týždňami som mala možnosť stráviť víkend mimo FCE- centra – v dedine Nachitema. Spolu s mojou zambijskou kamarátkou sme pobudli dva dni a dve noci v jednej celkom sympatickej rodine. Našou úlohou bolo zakúsiť, čo to znamená „byť priamo v teréne“, nadviazať kontakt s domorodcami, byť pre nich povzbudením. Bola to nezaplatiteľná skúsenosť, za ktorú som veľmi vďačná! Najväčším problémom pre mňa bola komunikácia, keďže z rodiny nikto nehovoril anglicky – našťastie som mala tlmočníčku. Dedina Nachitema (podobne ako všetky dediny v Zambii) sa odlišuje od tých našich slovenských hlavne v tom, že domky nie sú zoradené pekne po kope, ale roztrúsené pomedzi stromy a kry – čiže typický buš. No a Nachitema je charakteristická tým, že domy sú od seba veľmi vzdialené – naši najbližší susedia boli od nás na 10min chôdze lesnými cestičkami. A tak som mala možnosť prežiť víkend v divočine, na úplnej samote, bez elektriny, tečúcej vody, prístupovej cesty, obchodíkov... (Kalungu je oproti tomu naozaj luxus) Mala som možnosť zažiť bežný deň v rodine, spať v ich dome (na zemi, spolu so sliepkami), jesť ich jedlo (každý deň 2x denne nshima), piť ich vodu (zo studne vzdialenej na 10- 15min chôdze), kúpať sa v ich „sprchovacom kúte“ (slamená ohrádka uprostred dvora + vedro vody), používať ich WC (ďalšia slamená ohrádka ďaleko za domom + diera v zemi). Rodina si drevo na varenie musí najprv nazbierať v okolitom poraste, deti putujú do školy pešo denne viac ako 50 min., obchodíky v Kalungu sú tiež vzdialené na hodinu chôdze... Zároveň obhospodárujú obrovské kukuričné pole, ich jedálny lístok je obohatený len o kasavu, listy tekvice, či sušenú rybu. Po dopestovaní slnečníc si sami vyrábajú kuchynsky olej. Veľmi jednoduchý, dalo by sa povedať primitívny život, naozajstná „čierna Afrika“!

Miesto na spanie pre 3 osoby a v rohu pre kvočku

A tak som uvažovala nad sebou, či by som takto dokázala žiť – napr. ako misionárka (tým nechcem povedať, že misionári musia zákonite žiť v primitívnych podmienkach) a zároveň či sú títo ľudia takto šťastní. Na jednej strane sú, no na druhej nie. A okrem chudoby sa opäť objavil starý známy problém – strach a poviazanosť okultizmom a démonizmom. Mnohí z Nachitemy patria medzi uctievačov duchov, ktorým prinášajú obete a žijú pred nimi v permanentnom strachu.

Žiadne duchovné veci som tam síce nezažila, no ten strach bol citeľný, aj keď priamo a otvorene o tom hovoriť nebudú (a už vôbec nie s muzungu). Mali sme možnosť sa s týmito ľuďmi rozprávať, povedať čo-to o sebe, vypočuť si ich príbeh, modliť sa za nich – rodina to bola pohostinná a veľmi si vážili, že sme navštívili ich domácnosť.

Zároveň sme asi pred mesiacom (ešte popri našej práci na farme) začali s detskými popoludniami. V pondelky a utorky sa na neďalekej „lúčke“ stretneme s deťmi z Kalungu (príde ich vždy okolo 120 a viac, vo veku od úplne maličkých, ktorých donesú starší súrodenci v plachte na chrbte, cez veľké množstvo 3-5 ročných až po 10-12 ročných). Našim cieľom je stráviť s týmito deťmi čas, učíme ich rôzne piesne, hry, anglické slovíčka, počítať a pod. ... Cele stretnutie ukončíme biblickým príbehom, ktorý púšťame z CD v ich rodnej reči (keďže tieto deti vôbec nehovoria anglicky). Je to vzácny čas, plný dojmov... Deti sú také rôznorodé ako len deti vedia byť – od úplne hyperaktívnych zvedavcov, ktorí si vás nájdu a nepustia celý čas, po ostýchavé typy, ktoré musíte do hry prizvať, až po úplne pasívne detičky, ktoré cely čas sedia a apaticky hladia pred seba a vám je jasné, že ich myseľ je akoby zablokovaná. Niektoré malé deti sú vystrašené z nás – muzungu, keď sa nám stretnú oči alebo ich chytíme za ruku, spustia hysterický plač a ich starší súrodenci ich musia tíšiť. Vždy sa nájde aj zopár skeptických zvedavcov, ktorí len v diaľke postávajú a pozorujú. Občas sa na nás prídu pozrieť aj dospeláci z dediny, dnes si skupinka žien rozložila pod blízkym stromom „kaderníctvo“ - sedeli a zapletali si vlasy a sledovali, čo to s tými deťmi robíme. :-)

Spoločne čakáme na biblický príbeh

Ďalším cieľom je motivovať miestnych do práce s deťmi – zapojili sme našich mužov z farmy – mladí muži okolo 25-33 rokov, ktorí už všetci majú svoje rodiny, svoje vlastne deti, no nikdy neboli sami vedení hrať sa s nimi. Občas mám pocit, že oni si tieto popoludnia užívajú viac ako deti samotné :-) Je krásne vidieť ich preberať iniciatívu a zodpovednosť a hlavne sú našou nenahraditeľnou pomocou pri prekonaní rečovej bariéry a pri udržaní disciplíny. Deti v Zambii všeobecne to majú ťažké – často sú odsúvane na okraj spoločnosti, od malička pomáhajú v domácnosti a pri výchove mladších súrodencov a tým akoby strácali svoje detstvo. Veľa podnetov na rozvoj ich osobnosti niet. Mnoho z nich nevie kresliť, nemajú absolútne žiadnu predstavivosť, ich pohybové schopnosti sú obmedzené – napr. nevedia chytiť a hodiť loptu, aj keď v ich veku by toto už mali ovládať. Školy, hlavne na dedinách (napr. aj v Kalungu) vyzerajú asi tak, že v triede pripadá na jedného učiteľa niekedy až 100 a viac žiakov, nemajú žiadne lavice a stoličky, sedia skrčení na zemi, nemajú učebnice ani iné pomôcky. Ako prebieha výučba netuším a koľko z prebraného učiva v hlave žiakov ostane je tiež otázne. O individuálnom prístupe ku žiakom nemôže byť ani reči. Smutné... prosím, modlite sa za školstvo a školský systém v Zambii, modlite sa za učiteľov ochotných odísť z veľkých miest do dedín a učiť tam (mnoho učiteľov má pocit, že deti z dediny sú tak či tak hlúpe a teda nemá žiadny zmysel nejako sa im venovať). Celé je to ako začarovaný kruh – rodičia nemajú príklad výchovy od svojich rodičov, školu končia ako 15-16 roční, nájsť si prácu sa im nepodarí, ženia a vydávajú sa veľmi skoro, stávajú sa rodičmi a pritom sú ešte sami deti... Čo môžu ponúknuť ďalšej generácii? A do toho všetkého sa zapletá problém HIV / AIDS (v Kalungu je 80% populácie HIV pozit.), rodičia umierajú v mladom veku (priemer 40 rokov) a po nich ostávajú siroty (HIV pozit.), ktoré sú odkázané starať sa sami o seba a svojich mladších súrodencov.

Salifiandzi (5r.) - keď sa jej rodičia brali mali 15 a 17 rokov... Aká budúcnosť ju asi čaká?

Často im neostáva iné, ako ponúkať svoje telá pri hlavnej ceste, po ktorej sa denne premáva z a do Tanzánie množstvo kamiónov. Ale okrem AIDS je detská prostitúcia ďalšia téma, o ktorej sa v Kalungu nehovorí a teda ktorá neexistuje. Niektoré deti majú šťastie a po smrti ich rodičov sa o nich starajú príbuzní alebo susedia. Mohla by som písať príbehy ľudí, ktorí sa starajú dokopy o 12 detí (4 svoje a ďalšie od príbuzných), pracujú deň a noc na farme, len aby ich uživili... alebo o pastorovi a jeho manželke, ktorí majú vo svojom dome akýsi „neformálny“ sirotinec... Je toho tak veľa a je to také smutné. Kalungu potrebuje vaše modlitby!

Veľmi ma dojala rozlúčka s našimi kolegami z farmy – pripravili ju na Veľkopiatočný večer. Pod zámienkou obzerania poľa a plánovania zeleninového záhona nás vylákali z centra do domu jednej našej kolegyne, kde nás už čakala slávnostná večera (nshima a kurča) a všetci kolegovia poobliekaní úplne najslávnostnejšie ako len mohli! Strávili sme spoločný večer, jedli, poďakovali nám za pomoc v práci na farme a nakoniec nás obdarovali darčekmi (dostala som novú chitenge – zaviňovacia sukňa, a tričká). Bolo to úplne neočakávané a skutočné prekvapenie! Aj keď týchto ľudí ešte neopúšťame, nebudeme mať možnosť tráviť s nimi toľko času ako keď sme každý deň spoločne pracovali na farme. Ich gesto je dôkazom, že sa medzi nami vytvorili naozaj priateľské vzťahy a to je niečo, čo nevyváži žiadne zlato tohto sveta! Som za nich Bohu vďačná a práve aj vďaka nim som sa do práce každý deň tešila.

Máme za sebou aj Veľkonočne sviatky. Strávili sme ich spolu, v FCE- centre. Mala som tiež možnosť prežiť svoj osobný tichý čas s Bohom. Bolo to iné ako doma, podobne ako na Vianoce – chýbala „klasická atmosféra“ a možno práve preto to bolo fajn :-)

Opäť som sa vrátila ku čítaniu evanjelií a z Lukáša ma v týchto dňoch tak viac zastavili tieto slová: „Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“ (Luk. 18, 8b)

„Keď sa však už blížil (Ježiš) ku svahu vrchu Olivového, celé množstvo učeníkov začalo radostne mohutným hlasom chváliť Boha za všetky mocne činy, ktoré videli a volali: “Požehnaný, ktorý prichádza, kráľ v mene Pánovom. Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!“ Ale niektorí farizeji zo zástupu Mu hovorili: „Majstre, zakáž to svojim učeníkom!“ Odpovedal im a riekol:“ Hovorím vám: Ak títo budú mlčať, kamenie bude kričať.“ ( Luk. 19, 37 - 40)

A tak vás chcem povzbudiť – nemlčte o tom, čo ste s Bohom osobne zažili!

S pozdravom vaša, Zuzka